Narodil sa vo Valticiach, malom pohraničnom meste na južnej Morave. Detstvo a mladé roky prežil však na Slovensku. Chcel najprv študovať na strednej umeleckopriemyselnej škole a tak sa v rámci prípravy na prijímacie skúšky stal žiakom známeho slovenského sochára Milana Struhárika. Osud mu však najprv odoprel štúdium na strednej umeleckej škole a Vojtĕch Kokeš ukončil strednú školu technického smeru. Po absolvovaní povinnej vojenskej služby sa budúci umelec presťahoval do Prahy.
Jeho cesta k špičkovému umeniu bola však kľukatá s rôznymi medzistanicami, akými boli napríklad práca zamestnanca dopravy pražského magistrátu ako i externého výtvarníka v Českej televízii. Rozhodujúcim medzníkom v Kokešovom živote sa stal rok 1982, v ktorom sa zoznámil s českým akademickým sochárom Jozefom Adámkom – bývalým odborným asistentom profesora Josefa Matejovského na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe. Adámek priviedol nadšenca pre umenie od maliarskeho stojana k sochárskemu dlátu. Štyri roky učil pražský sochár Kokeša základom sochárskej tvorby – naučil ho modelácii, stavbe sochy a sprostredkoval mu príslušné remeselné práce so zdôraznením figurálnych foriem a portrétu. Kokeš už vtedy tvoril sochy z cínu a bronzu, ktoré podľa neho poukazovali na nezameniteľnosť týchto kovov s inými materiálmi. Začínajúci sochár si už vtedy uvedomil, že pre perfektné zvládnutie svojich sôch potrebuje univerzitné vzdelanie.
Opäť prišla vynútená pauza, keďže ho na Vysokú umeleckopriemyselnú školu v Prahe neprijali hneď po prvých talentových skúškach. Na túto vysokú školu bol prijatý až v roku 1988 a s Nežnou revolúciou prišla aj zmena profesorov sochárstva – od roku 1990 viedol študentov sochárstva skôr abstraktne orientovaný Kurt Gebauer. Gebauerove a Kokešove názory na sochársku tvorbu boli protichodné, dochádzalo k nezhodám. Napriek tomu sa Kokeš už v priebehu štúdia zúčastnil dvoch spoločných výstav – jednej v talianskom Coleffere a druhej v pražskom Schwarzenberskom paláci. Vystavoval tu niektoré zo svojich prvých sôch – podobizne Václava Havla, Salvatora Dalího a Jozefa Adámka. V roku 1994 prezentoval Kokeš svoje sochy hneď v dvoch škandinávskych štátoch – vo Švédsku, v súkromnej galérii v Helsingborgu a v Nórsku – v univerzitnej knižnici v hlavnom meste Oslo. V rámci svojej diplomovej práce vytvoril v roku 1997 sochu Krista, ktorá bola hlavnou kulisou divadelnej hry „FET“.
V priebehu rokov si Kokeš vypracoval svoju vlastnú techniku – modely sôch nevytvára zo sadry, ale z upraveného vosku – táto technika mu umožňuje vytvoriť špecifickú plasticitu sochy, ktorá často vyjadruje jej pohyb. Technika je tak náročná, že Kokešov bronziar Milan Štejfa má na soche skoro takú istú zásluhu ako autor. O tom, že Vojtĕchove sochy a jeho technika sú jedinečné svedčí aj jeho úspech u zberateľov a zákazníkov – netvorí len pre svetové múzeá ale robí i sochy, ktoré stoja pred úžitkovými budovami ako socha Petrarky v Prahe ako i v záhradách zberateľov a milovníkov umenia. Šesť autorských výstav v Prahe v rozmedzí rokov 2001-2006 svedčí o jeho mimoriadnej obľúbenosti u pražského publika. Kokešova vynaliezavosť a túžba po nových umeleckých vyjadreniach sú prísľubom ďalšieho umeleckého rastu tohto akademického sochára.
